13.10.2011 09:33

Stredovek neskočil, stále trvá

Povedali, že som nepodstatná, nedôležitá. Žeby? To som, fakt, nevedela, nikto mi zatiaľ neoznámil, že žijem nedôležitý život a dýcham tatranský vzduch s ďalšími päť miliónmi nepodstatných ľudí. Presne toto slovo odznelo v jednom z aktuálnych komentároch zahraničnej tlače na najnovšiu situáciu na slovenskej politickej scéne, na neodsúhlasenie eurovalu na prvý pokus. Jeden naštvaný francúzsky novinár si neodpustil, popustil uzdu svojej zlosti a hodil slinu plnú žlče na papier. Napísal, vraj ako môže držať v šachu celú európsku úniu jeden nedôležitý štát. Hrklo vo mne. Okrem pretlaku negatívnych udalostí a obáv z budúcnosti rodnej krajiny, ba i celého sveta, ktoré musím v poslednej dobe spracúvať, vo mne zasial ešte jedno poriadne zhnité semienko. Pochopila som, že od zatuchnutej minulosti, keď panovali kráľovské rody a po cestách, udupaných konskými kopytami, sa preháňali rytieri vyzbrojení mečom a bojovnou náladou, sa tak veľa nezmenilo.

Stredovek neskončil, stredovek trvá. A v duchu európskych stáročných tradícií, keď sa silné štáty do svojho košiara snažili bezohľadne zakomponovať minimálne tie vedľajšie menšie, čo sa nezaobišlo bez bolesti a strát identity slabších národov, sa veľké krajiny chovajú podobne aj dnes. Hoci oficiálne sa deklaruje, že všetky štáty európskej únie sú rovnocenné a majú rovnaké práva, pocitovo je to úplne inak. Keď príde na lámanie chleba, podobné jedovaté pľuvance v tlači prezradia, čo si obyvatelia rozlohovo a počtom ľudí najväčších krajín Európy skutočne myslia. Aj keď nie všetci, ale obávam sa, že mnohí majú pocit, že aj oni sú automaticky veľkí. A majú preto väčší nárok na väčšiu pravdu. A vy malí, buďte vôbec radi, že sme vás všupli do svojich veľkolepých cieľov, čušte a poslúchajte. Lebo.... Nuž, už chýba len gilotína. Podobná, aká bez milosti oberala stovky ľudí o ilúzie a najmä o hlavy počas francúzskej revolúcie. Privysoké sebavedomie a prejavy netolerancie sú pre mnohých príslušníkov veľkých krajín skutočne príznačné.

Dostalo ma to na chvíľu. Ten pocit večného biľagu menejcennosti, ktorý sa nám snaží história už po stáročia vypáliť na čelo. Súčasná doba nie je odchodnejšia. Tak teraz neviem, ako sa k tomu postaviť. Či vo všetkej skromnosti, ktorú sa nám usilujú vždy akísi väčší „bratia“ naimplantovať ako základnú  národnú vlastnosť, s ktorou sa rodíme, žijeme a zomierame, mám sklopiť uši a vyšliapavať si svoju životnú cestičku čo najnenápadnejšie, aby som, nebodaj, niekoho nenaštvala. Alebo či v duchu tradícií, no tentoraz našich slovenských, sa mám skôr vzoprieť, buchnúť po stole a svoju pravdu vykričať. Vlastne som to už urobila. Aj mi odľahlo. Hoci Francúz, žiaľ, asi stále nič nepochopil.

 

Alžbeta Slováková - Spáčilová

—————

Späť


Diskusia k článku

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok


Kontakt

magazín Doma a Rada


 

WEB pre celú rodinu


přesný čas