21.12.2014 23:42

Odsúdení na cestu nikam

 

Z času na čas sa aj pri sledovaní televíznych kanálov, ktoré zvyknú notoricky opakovať tie isté filmy a bezduché seriály, stane vec pozoruhodná. Zavše pri hľadaní vhodného kanálu, ktorý by ponúkol niečo zaujímavé, zakopnete o skutočnú informačnú perličku, o impulz hodný záujmu, ktorý vás pomkne k silným pocitom – či už radosti, rozhorčenia alebo smútku. To posledné sa mi stalo, keď som náhodou zavadila o dokument o dvoch asi dvanásťročných šarvancoch, ktorí sa potĺkali ulicami juhoamerického veľkomesta a žili život z najbiednejších. Nemilosrdne olúpení o detstvo i nádej plnohodnotnej dospelosti, kedy všetko správne dozrieva. Aj čas na čistotu, aj čas na sklamanie, aj čas na bolesť, aj čas na pochopenie. Oni už mali mnohé z toho za sebou. Mladí starci alebo staré deti s neviditeľnými vráskami na tvári. Vydedenci bez rodiny, ktorá sa ich ľahko vzdala, na ulici, ktorá ich ťažko prijala. Ako vojnoví veteráni ukázali jazvu po reznej rane i večne nezahojenú popáleninu. Žiadne náhodné poranenia, skôr dôsledky útokov. „Keď sa dáte, okradnú vás o všetko, zaženú do kúta a zabijú,“ komentoval jeden z chlapcov osudovosť svojho života, ktorá mu bola chlebíkom každodenným. Potulovali sa honosnými triedami s luxusnými butikmi a vysvietenými bankomatmi, lepili nos na výklady s limuzínami a obtierali svoje ošúchané bundy o nočné trezory. Potom vyhľadali mestskú toaletu, aby si zapálili cigaretu, alebo ukotvili svoj nočný let v brlohu podobných zatratencov, kde s istotou naučených nedetských pohybov fajčili z odbitého hrdla fľaše improvizovanú drogu. Zabúdajúc na svoj improvizovaný život. Len niekedy vybočili z tohto extrému do normálu a na prázdnom ihrisku sa na preliezačkách ako skutočné deti rozšantili. Alebo sa kamarátsky poklbčili spojení na chvíľu v mužskej bojovej hre, ktorá neublíži. Bol to pravdepodobne jediný fyzický kontakt. Namiesto maminho pohladenia. Zastavila som sa. Na doraz. Zamrela som na chvíľu zasiahnutá poznaním tak strastiplného  údelu, ale nebolo mi súdené pochopiť. Snažila som sa nájsť zmysel i perspektívu existencie týchto nechcených mláďat, ktoré akoby odvrhla sama matka Zem. Nenašla pre ne miesto, vzdala sa týchto bytostí, ich umu, šikovnosti, obrala ich o šancu naučiť sa lietať a odsúdila ich na cestu nikam. Riešenie som nenašla, v tomto prípade absentovala akákoľvek logika. Uvedomila som si však hrôzu celej drsnej reality, ku ktorej patrí aj schopnosť nás všetkých akceptovať i priboľavé podoby života. Možno nás chvíľu poomínajú, ale napokon vypneme televíziu, do kuchyne odnesieme šálku od čaju a prázdny obal z mliečnej čokolády a ideme spať. A informáciu o podobne tragickom osude odsunieme ako problém z iného vzdialeného kontinentu. Skutočne z iného a vzdialeného?

 

Alžbeta Slováková - Spáčilová

—————

Späť


Diskusia k článku

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok


Kontakt

magazín Doma a Rada


 

WEB pre celú rodinu


přesný čas